V minulom pokračovaní sa naši hrdinovia natlačili do zájazdového autobusu a vydali sa v ústrety novým dobrodružstvám…
V zájazdovom autobuse, ktorým sme sa viezli, bolo veľmi veselo. Občas sa vo vzduchu objavil ohryzok z jablka, ale ináč sme sa všetci dobre bavili. Keď sme boli v najlepšom, pristála na hlave Chrisin nejaká ponožka. Strašne sme sa rozosmiali a keď Chrisin vstala, aby ponožku zacvikla zvonku do okna, ktorá sa vo vetre trepotala ako divá, pučil sa od smiechu celý autobus. Našej dobrej nálade pridala aj mladá profesorka, ktorá nás chcela trochu ukľudniť. Keď totiž kráčala uličkou medzi sedadlami, autobus prudko zabrzdil a ona sa s buchotom strepala na zem. Aj keď sme chceli byť ohľaduplní, smiechu sme sa zdržať nemohli. O niekoľko hodín sme došli do nášho hotela.
Keď nám odovzdali kľúče od izby, všetci sa rozpŕchli po budove. Naša izba sa nachádzala na najvyššom – piatom poschodí, celkom v rohu. Na zemi bol modrý koberec, v strede luxusný stôl so stoličkami, pri stene poschodová posteľ a pod oknom rozťahovacie kreslo. V neveľkej predsieni pri stene stáli skrine.
Spím hore na poschodovej posteli! vykríkla som, len čo sme zazreli zariadenie izby.
Ja spím dole! pridala sa Cathy.
A čo ty, Chrisin? Čo si vyberieš ty? opýtala som sa jej so smiechom. Tá sa zohla a z pekne ustlanej postele vzala ozdobný vankúš a hodila mi ho do hlavy.
Mám ja pri vás na výber? vzdychla si a rozťahovacie kreslo obdarila nevrlým pohľadom. „Budem spať vo vani, “ prehodila.
To by som naozaj rada videla, ha -ha! zaškerila som sa. Chrisin sa vzpriamila a významne mi pokývala prstom pred očami.
Tak to aj uvidíš! dodala a začala si vybaľovať veci.
Čo to máš? pribehla Cathy k mojej posteli a vzala do rúk ozdobnú škatuľku, ktorú som práve vytiahla z batoha.
Prepánajána, toto ti bude načo? zhíkla, keď tam uvidela dve žiarovky.
Ako som mala vedieť, či tu nešetria elektrinou? Erik mi vravel, že keď boli minulý rok na výlete, mali tam vybité žiarovky. Nuž, istota je istota.
Bláznivo sme sa rozosmiali, až sa to ozývalo cez otvorené okno. O malú chvíľu nás už volali na obed. Všetci sa rútili zo svojich izieb a bežali do jedálne tak nekultúrne, že skoro zašliapli malú, útlu ženu, čo tam vraj pracuje ako chyžná.
Tak takto to nepôjde, mládež, zahrmel hlas nášho profesora. Vtom zavládlo ticho a my sme disciplinovane vošli do jedálne. Bola to obrovská miestnosť a šírili sa tam tie najpríjemnejšie vône.
Teraz by som vás chcel oboznámiť s vnútorným poriadkom nášho pobytu v hoteli, povedal ten istý profesor, ktorý bol hlavným organizátorom nášho výletu. Takmer nikomu sa to nepáčilo, lebo sme boli hladní, nehovoriac už o tom, že vnútorný poriadok by sme si mohli zostaviť aj sami a podľa vlastných predstáv.
Ráno sa bude vstávať o …
PREČO PROFESOR NEDOHOVORIL? ČO SA MU STALO? ČO SA STALO NAŠIM HRDINOM? Prečítate si nabudúce.
Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA